Keď sme skoro doma

Autor: Katka Petríková | 4.12.2011 o 12:45 | (upravené 4.12.2011 o 13:00) Karma článku: 5,97 | Prečítané:  610x

Už ako dieťa som chcela mať jedného dňa svoj malý domček. Ako ten pre bábiky, ale v tomto by som bola tou bábikou ja. Až raz budem veľká...Už som. A pomaly sa sen stáva skutočnosťou. Viem, že tí, čo vedia, o čom hovorím, sa budú uškŕňať. Drevenička, ktorú sme začali asi pred dvoma mesiacmi prerábať, bude našim dočasným útočiskom. Tri izby, ja, ty a Dora.

Všetko sa zbehlo strašne rýchlo. Zásnuby, nová práca, nové bývanie. Raz chceme stavať. Ale to chce veľa ľudí. Zatiaľ tak budeme „prežívať" v našej dreveničke. Jeden, dva, tri roky...

Najviac ma za srdce chytilo veľké upratovanie. Dvadsať rokov neotvorené okná, dvadsať rokov pootvárané dvere, ktoré sa pokrivili ako starenky pred kostolom, dvadsaťročný pach spomienok, života, ktorý tu kedysi bolo cítiť v každom rohu. Našli sme veľa vecí. Dve šijacie mašiny, komody staré ako my dvaja dokopy, vtáčika na špendlíky, červený svietnik (odložený na naše prvé Vianoce), škatule plné nitiek a vyšívačiek, staré kožuchy aj s moľami, dedove topánky, ktoré už nosíš do roboty, hodinky, ktoré naťahuješ každý večer, šaty farebných kvetov, staré fotografie plné ľudí, ktorých nepoznáme, parohy a bábiky z Ameriky, ktoré kedysi rozprávali. Našli sme aj pavúka, asi dvadsaťročného, usušeného vo vlastnej pavučine a ešte staré diplomy, vyblednuté obrazy vyblednutých vymyslených krajín.

Po veľkom trojdňovom upratovaní sedíme na gauči. Práši sa z neho ako zo starého medveďa. V kachliach pukoce drevo, varíme čaj. Prvý čaj v čajníku, čo sme tiež našli. Je modrobiely, s malými červenými kvietkami, trochu hrdzavý, ale náš. Robíme zemiakové placky. Priveľa múky. Moje prvé placky. Tie mamine sú predsa lepšie. Hlceš ako keby chutili. Vždy si bol džentlmen. Varíme si víno. Aj s jablkami, čo sme našli na „našom" dvore. Potom nám je veselo. Zhasíname v izbe a po stenách kreslíme tiene. Slony, psy, mačky...

Každý víkend prichádzam a odchádzam. Kope sa voda, búrajú steny, mení okno, zatepľuje vlhnúca stena. Máš mozole. Také naše, spoločné. Kvôli našej dreveničke. Občas ešte nájdeme niečo, čo sme predtým nevideli. Vyšívanú prikrývku plnú jeleňov, nádherné taniere na polievku, popolník.

A potom sme našli Doru. Jednoducho prišla, zamraučala a bola naša. Sirota od potoka. Malá, s prižmúrenými očami. Hneď v prvý deň strčila chvost do bielej farby. Teraz spáva pri kachliach. Raz pri jedných, raz pri druhých. Skáče zo stola na stôl a dvakrát sa vykakala do kúta. Vždy do iného. Nedával si na ňu pozor. Dora, Dora...

Maľujeme. Od farby je všetko. Okná, podlaha. Zabudli sme na papier. Potom teda drhneme, riedidlujeme a nadávame. Obkladá sa kúpeľňa. Práši sa gauč, čo už nie je ako kožuch starého medveďa. Pijeme jablkovicu, čo páli v hrdle. Obrusujú sa dvere, sadruješ nejaké špáry a ja učím Doru podať labku.

Do spálne vlečiem lampu. Neskutočnú, oranžovú, takú tú látkovú, čo mal kedysi doma každý. Robí svetlo, ale nie také obyčajné. Tancujem a zabúdam, že ešte stále nemáme závesy. To zase bude rečí...Už asi trikrát si sa porezal pri rezaní obkladačiek. Ty režeš, ja lepím leukoplasty.

Je večer. Sme za oknom, počúvame vážnu hudbu - podľa tvojho výberu. Dora odfukuje, s bielym chvostom je celkom neprehliadnuteľná.

Ešte to všetko chvíľu potrvá. Keď v jeden večer zabuchneme dvere, označené číslom 3 a pôjdeme si ľahnúť. Ale už teraz viem, že spať sa nám bude krásne...

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Populisti získajú, euro môže skončiť. O čom rozhodli Taliani

V Rakúsku populizmus prehral, v Taliansku mu môže rezignácia premiéra pomôcť. Neúspešné referendum vystrašilo trhy.

KOMENTÁRE

Renzi dal sám sebe mat. Dostala ho aj Európa?

Taliansky výsledok je politicky nepomerne ďalekonosnejší než rakúsky.

DOMOV

Javorčíková: Harabinova skupina zdevastovala dôveru v súdy

Dôvera v súdnictvo mierne stúpla.


Už ste čítali?