Dušičková

Autor: Katka Petríková | 10.11.2011 o 20:19 | (upravené 10.11.2011 o 20:30) Karma článku: 6,12 | Prečítané:  375x

Je po Dušičkách. Tento rok, rovnako ako aj minulý, chýbala tradičná snehová prikrývka, ktorú si pamätám z detstva. Nechutné globálne otepľovanie robí aj z našej krajiny tú s dvoma ročnými obdobiami. Tento rok horelo na cintoríne viac sviečok, viac takých, ktoré boleli. A tento rok som zistila, že som už veľká. Že nerozumiem deckám, ktoré oduté prestupujú pri hroboch, v ušiach mp3 alebo 4...nechce sa im ani vytiahnuť ruky z vreciek. Keď som ja bola malá, na Dušičky bolo všetko inak.

 

Presne si pamätám ten čas, ten metrák snehu, na nohách snehule a v rukách tučný balík kahancov. Nie takých ako dnes  - v obrovských nádobách, horiace tri či štyri dni, aby ste sa už nemuseli na hroby vracať alebo také čo blikajú a majú tvar krížika. Vtedy to boli jednoducho kahance. Sviečky som od určitého momentu spojeného s prepálenou páperkou mala zakázané.

Kto nemal najmenej desať kahancov, nemusel na cintorín ani chodiť. Dva babke, dva dedkovi, ďalší malej Terezke, čo zomrela na chrípku strašne dávno a ešte na ten starý, aj keď ani mama nevie, kto tam už leží, potom dva k babkinej mame a ešte ku krížu a aj na taký hrob, kde nikto nič nedáva. To sa patrilo. Najskôr sme sa modlili. Otčenáš, zdravas, sláva...odpočinutie večné daj im ó Pane a svetlo večné nech im svieti, nech odpočívajú v pokoji...rýchlo, rýchlo, už chcem zapaľovať. Preskakujem riadky.

To bolo radosti, pekne všetko postupne. Staré povyhadzovať, nové zapáliť, nájsť im to najlepšie miesto, aby im vietor hneď nesfúkol žlté vlásky.  Horúci vosk sa pomaly topil, ešte odtlačok prsta a bežím k ďalšiemu hrobu. Sneh vŕzga pod nohami, všade je tma a zároveň svetlo. Pri kríži je najviac kahancov a sviečok, tam je to najlepšie. Odpaľujem, pripaľujem, prelievam, už na mňa kričíte. Prežehnaj sa ty trdlo makové. Jasnééé...Ešte sa otočím a mávam ako o život, hovoríte, že mŕtvym sa nemáva. Ale  prečo?

Niekedy ste nás na hroby pustili aj samých - malých. To bolo radosti. Zápalky striedali ruky a nám žiarili oči. - Toto bol môj dedko, nepoznala som ho, ale mama hovorila, že by mi isto kúpil psa. Tuto je Janko. Mal zápal pľúc a vtedy ani neboli doktori. A ten na tom obrázku ten sa utopil, to viem naisto, skočil do vody a tá ho už nevrátila, vravela mi to babka...ani parené buchty čo mal doma prichystané už nezjedol...

Potom sme už presne vedeli, čo bude. Vo vrecku štrngla desaťkorunáčka. Všetko pekne potichu. A už ju pokladáme na pomník, urobíme desať kolečiek a čakáme. Hovorí sa, že ak bol človek chamtivý, tak sa po ňu natiahne. Dnes ďakujem všetkým svätým, že sa na tú desiatku neulakomili, lebo viacerým z nás by asi prischlo koktanie či šedivý preliv.

Pomaly vyfukujeme dymové obláčiky pary. Robíš býka a ja zase fajčím. Kolieska to síce nie sú, ale aj tak to stačí. Chceš si domov zobrať malého anjelika čo sme našli na hrobe Jožka.

- To sa nesmie. Nesmú sa brať veci z cintorína. Lebo si pre ne v noci prídu. Nájdu ťa aj pod perinou, viem to, mama vravela...

Cestom domov sa ešte strašíme, vyštípané nosy svietia v tme, dupkáme sneh...Kedy to tak bolo naposledy? Kedy som si to poslednýkrát nestihla všimnúť?

Dnes sú Dušičky viac boľavé. Sviečky svietia menej, zápalky pália menej, na cintoríne je smutno. Mne aj dušičkám...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Populisti získajú, euro môže skončiť. O čom rozhodli Taliani

V Rakúsku populizmus prehral, v Taliansku mu môže rezignácia premiéra pomôcť. Neúspešné referendum vystrašilo trhy.

KOMENTÁRE

Renzi dal sám sebe mat. Dostala ho aj Európa?

Taliansky výsledok je politicky nepomerne ďalekonosnejší než rakúsky.

DOMOV

Javorčíková: Harabinova skupina zdevastovala dôveru v súdy

Dôvera v súdnictvo mierne stúpla.


Už ste čítali?